Do tretice všetko dobré?

Je to pre mňa neuveriteľné, no som opäť na ostrove. Po tretí krát som sa sem vrátila, pretože ma sem ťahá niečo neopísateľné. Je to kombinácia lásky, smútku, kúziel a šťastia.

Posledné mesiace boli náročné a tie čo ma čakajú budú ešte náročnejšie. Asi som jednoducho typ človeka, ktorý si potrebujem život komplikovať, no nesťažujem sa. Čo by to bol za život, keby som sa nudila a všetko by bolo jednoduché?  Všetko je to tak, ako to má byť.  Zase príliš veľa premýšľam a polemizujem.  A to vraj depresia prichádza v zime, keď je všade tma. Prdľajs. Príde aj keď je nonstop vidno a vonka svieti slnko. Ale kvôli tomu ste si tento článok asi neotvorili, takže prejdime k tomu, prečo som sa sem tretí krát vrátila.

Všetci viete, že tento ostrov pre mňa znamená strašne veľa a vždy hľadám dôvody a spôsoby aby som sa sem mohla vrátiť. A práve preto som si na Slovensku spravila kurz Sprievodcu cestovného ruchu (ku ktorému momentálne poviem len toľko, že najväčší problém bol to, že mám tetovania, pretože ešte stále je to prejav rebélie). Všetky vesmírne sily sa však spojili a ja som ho úspešne ukončila po 4 mesiacoch.

Moje druhé ja: Hurá Terez, máš osvedčenie o tom, že môžeš ísť sprevádzať!

Ja: Hm. Čo teraz?

Moje druhé ja: No v prvom rade konečne dopíš diplomovku a potom si rob čo chceš.

Ja: Ty si pekne otravná, mne sa tá diplomovka nechce vôbec písať.

A tak sa opäť všetky vesmírne sily spojili a ja som stihla dopísať diplomovku na čas, nie ten riadny, ale opravný. Však nevadí. Kúpila som si letenku, dohodla ubytovanie s mojou Helgou, ktorá mi poskytla strechu nad hlavu aj minulý rok, keď som bývala v Reykjavíku a odletela som nevediac čo ma tu čaká. Dobre tak trochu som tušila. Dopredu som sa dohodla s jedným Slovákom, ktorý tu žije už pár rokov a má vlastnú cestovnú kanceláriu, že by som mu mohla pomôcť s marketingom a popri tom sprevádzať. Si myslíte, že to je asi dream job. Len popri práci, sprevádzaní a obmedzenom sociálnom živote sa musím ešte aj učiť na štátnice, ktoré ma čakajú v auguste. Zas som si toho naložila. Ale to nevadí, aj tak tu nemám kamarátov, takže von nechodím a po piatkovej skúsenosti sa už aj bojím, pretože ma taxikár odmietol vysadiť z taxíka a dve hodiny ma vozil po Reykjavíku pretože „i want to talk to someone“. A ja že romantika ako oči, len škoda, že ja ráno vstávam do práce. Bolo mu to jedno. Vyložil ma pred domom ráno o tretej a ja som o siedmej vstávala. Asi vyzerám fakt zúfalo keď majú ľudia potrebu so mnou nadväzovať kamarátstva už po 5 minútach konverzácie. Taxikár čo ma viezol z autobusovej stanice domov, keď som priletela, mi totižto po vystúpení z taxíka posial žiadosť na facebooku a už ma volal na obed a tomu podobné sešlosti. Nie, ďakujem, fakt som v pohode aj sama.

Ale teraz si na základe tohto neurobte obraz o Islanďanoch ako o divne úchylných ľuďoch, pretože ani jeden z týchto taxikárov nebol Islanďan. Niečo také by Islanďan nikdy v živote neurobil. Well, ale keď má niekto na facebooku meno Gunnar Ragnarsson, tak si asi nepredstavíte, že pre vás príde 50 ročný Pakistanec. Lebo tu na Islande tak fungujú kvázi taxíky, napíšete do skupiny na facebooku, že hľadáte odvoz otial tam a niekto po vás príde. Normálny taxík totiž stojí 4 krát viac ako kvázi taxík. Otázne je, či mi stoja tie peniaze za to, aby ma tu nejaký Pakistanec nechcel dve hodiny pustiť z auta. Učíme sa na vlastných chybách, no nie?

Dobre ale prejdime k tomu, čo ma tu čaká najbližšie dni a z čoho mám príšerný strach, až mi tuhne krv v žilách. 11.7. na ostrov priletí obrovská kopa amerických indov a mne bolo šesť z nich pridelených na 5 dní. Všetko musí byť tip top – angličtina, program, sprevádzanie, strava. Od toho totižto záleží ďalší vývoj cestovnej kancelárie pre ktorú pracujem. Takže čo teraz robím namiesto toho aby som sa učila na štátnice? Čítam si históriu Islandu po anglicky, učím sa celú geografiu Islandu, islandské ságy a rôzne zaujímavosti. Nie žeby mi to vadilo, pretože milujem Island, no niekde v pozadí počujem svoje druhé ja ako mi nasrato vraví, že ak nespravím tie štátnice tak si zbalí kufre a odchádza.

Takže toľko asi z mojej strany na úvod tretieho pobytu na Islande.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *