Naprieč časom a priestorom (časť prvá)

Popíjala som kapučíno a on sedel oproti mne. Strapaté vlasy a motýlik na krku.

„Kde máš fez?“ spýtala som sa ho hravo.

„ Neuveríš, ale zabudol som si ho pri Beethovenovi. Som si stopercentne istý, že teraz ho s hrdosťou nosí na hlave, miluje zvláštne veci.  Ešteže si to spomenula, musím si zadovážiť nový.“ Uverila som. Pretože presne taký bol. Roztržitý, neuveriteľný a môj.

„Nechápem, ako tu môžeš len tak nečinne sedieť a popíjať divný hnedý nápoj. Máme k dispozícii všetok priestor a čas a my tu sedíme.“ prehovoril krútiac hlavou nad touto situáciou. Bolo to príliš jednoduché, aby to pochopil. Nebola som pre neho nič viac ako spolucestujúca. Niekto kto mu robil spoločnosť na fascinujúcich cestách. Pre mňa boli tieto chvíle, strávené s ním, ničnerobením vzácne. V hlave som si kreslila jeho portrét, naveky. Nesmiem na neho zabudnúť. Aj keď si to bude želať.

„Užívam si život.“ prehovorila som potichu s úsmevom na perách. Za úsmevom sa však neskrývala iba radosť zo života, ale zo života práve s ním. Znenazdajky vyskočil zo stoličky, chytil ma za ruku a ťahal smerom k východu. „Počkaj, však ja som ešte nezaplatila.“ vravela som vyťahujúc dve eurá z vrecka a cestou ku dverám som ich položila na bar. „Snáď to bude stačiť“ prehovorila som smerom ku čašníčke, ktorá mi odkývala hlavou a už sme sa hnali k TARDIS. Cestou mi stihol vyčítať, že je milión lepších spôsobov ako si užívať život. „a práve preto ťa zoberiem na to najkrajšie miesto vo vesmíre.“ uškrnul sa. Odomkol TARDIS a už bežal k riadiacemu pultu, kde postláčal a pootáčal všetko čo mal. Ten zvuk si pamätám do dnes. Počujete ho aj vy. Však mám pravdu?

„Čaká nás ríša snov.“ prehovoril s tajomným úsmevom. „Viac ti však nepoviem, presvedčíš sa na vlastné oči.“ A stratil sa v útrobách TARDIS. O pár minút pribehol naspäť. S fezom na hlave a s tým najkrajším úsmevom na perách.

TARDIS stíchla. Boli sme na mieste. A on ďalej stál pri riadiacom pulte a kývol hlavou smerom ku dverám „Choď.“  A ja som išla. Opatrným krokom. S malou dušičkou. Pomaly som otvorila dvere, nakukla. To, čo som uvidela bolo jednoducho ohromujúce. Vykročila som z TARDIS a moja noha dopadla na tú najpáperovejšiu a najžltšiu trávu akú som kedy videla. Žlté lúky siahali až kam oko dovidelo. Kľakla som si na kolená, musela som sa jej dotknúť. Keď som po nej prechádzala rukou šteklila ma na dlani. Otočila som sa ku TARDIS a on stál vo dverách, ležérne sa opieral.

„Čo si myslel tou ríšou snov? Kde to sme?“ pýtala som sa užasnuto.

„Toto je planéta Pia. Tu sa zhmotňujú všetky sny, ktoré kedy kto vo vesmíre mal, má, alebo bude mať.“ informoval ma stroho. No ja som potrebovala o tomto čarovnom mieste vedieť viac. „Myslíš sny, ktoré snívame v noci?“

„Nie, nie. Toto sú veci po ktorých túžime, ktoré chceme dosiahnuť. Ak si želáš drakov, tak na tejto planéte na ne narazíš, ak budeš mať šťastie.“

„Ako však viem, že v koho snoch sa práve nachádzame?“

„Nevieme, môžeme to len tušiť a ja si myslím, že práve sme v sne akéhosi zvieraťa, ktoré si želá aby zem pod jeho nohami bola jemná ako páperie.“ Usmial sa, vyšiel z TARDIS a zavrel za sebou dvere.

„Tak tu nekľač a poďme nájsť to zviera, ktoré miluje keď ho tráva šteklí na nohách.“ usmial sa šibalsky a vykročil naprieč žltými lúkami.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *