Listy z Islandu – VIP kúpanie

dsc09298

Ahoj,

v predchádzajúcom liste som ti to nespomenula, no posledné týždne boli pre mňa naozaj ťažké. Ostala som tu sama, bez kamarátov, obklopená nie vždy priateľskými Islanďanmi. Môj nepríjemný kolega Tristan mi to vôbec nezľahčoval a tak som sa prvý krát zoznámila s tetou depresiou. Zastihla ma totálne nepripravenú, vtrhla do môjho života a ja som ju nevedela odohnať. Boli dni keď som sa takmer rozplakala v práci, len tak bez dôvodu. Chodila som ako bez života, počúvala smutné pesničky a po večeroch som plakala v mojom troj izbovom apartmáne úplne sama. Raz za čas som mala aj lepší deň, napríklad keď sa v noci na oblohe objavila polárna žiara, ktorá akoby mi otvorila oči a znova mi ukázala, prečo to tu mám opäť milovať. No úsmev mi neostal veľmi dlho. Chvalabohu, cestovanie s Julienom mi veľmi pomohlo. Stačilo mi pár hodín s týmto usmiatym chlapcom, nekonečne konverzácie o živote a jednorožcoch a opäť som bola šťastná. Odbočila som však od toho čo sme dnes zažili.

Po raňajkách sme sa vybrali ku prírodným bazénom s horúcou vodou. Na toto veľmi dobre ukryté miesto sme dorazili po troch hodinách jazdy. Nachádza sa doslova uprostred ničoho. Nekonečné pláne, štrková cesta a malý domček. Tento domček v lete slúži ako ubytovňa, no po skončení sezóny ho majiteľ zavrie a tak sú bazéniky ukryté za domčekom voľne dostupné aj pre všetkých cestovateľov. Chvalabohu sme tam boli iba sami, takže sme mali horúcu vodu iba pre seba. Rýchlo sme sa prezliekli a šup do vody. Ten pocit ti momentálne neviem opísať, no bolo to úžasné. Vonka bolo približne 7 stupňov, fúkal príšerný vietor a my dvaja sme sedeli v maličkom okrúhlom bazéniku s 39 stupňovou vodou. Dokonalé. Vo vode sme pobudli hodinku a keď sme už tú horúčavu nezvládali vybehli sme von, osušili sa, prezliekli a vydali sa znova na cestu pekne prefúkaný severským vetrom. Ďalšou zastávkou bolo mesto Borgarfjordur eystri. Šoférovala som ja a Julien spal. Opäť krásna cesta tam, pomedzi kopce, popri oceáne, nádherná islandská scenéria. Odfotili sme si malý typický islandský domček s trávnatou strechou, prešli sme sa po pláži a pobrali sme sa domov. Julien mi spieval po francúzsky a ja som chcela aby ten moment trval naveky. Celé to bolo také bezprostredné. Jednoduché. Bubnoval prstami po volante, z plného hrdla spieval a z času na čas sa na mňa usmial a ja som bola šťastná. Ako keby som ho poznala celé roky. Nenazvala by som to však láskou, ale okamihom čistej radosti. Takých chvíľ je veľa v našich životoch, len si to treba uvedomiť. A ja za to Julienovi ďakujem, pretože ma za tie tri dni strašne veľa naučil, aj keď o to mu vôbec nešlo. A tak sme teda išli domov, spievajúc si smutné pesničky, no viem, že sme boli obaja viac než šťastní. V ten večer som si zarezervovala hostel v Akureyri a auto, aby som sa vedela z Akureyri dostať do Neskaupstadur, keďže Julien pokračoval vo svojej ceste okolo ostrova. Po večeri sme obaja zaspali v priebehu pár sekúnd.

Zajtra pokračujeme v dobrodružstve.

Tvoja najlepšia a extrémne sentimentálna jediná kamarátka Terezita

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *