Listy z Islandu – Farmárka zo mňa nebude

kkkkk

Ahoj,

už sú to pomaly dva mesiace čo som tu. Ešte ďalšie dva ma čakajú, takže žiadny stres a panika. No tento týždeň som mala naozaj na mále a chcela som odletieť domov, sadnúť si na moju pohodlnú kancelársku stoličku a užívať si ruch Bratislavy. Sú dni, keď mi kancelárska práca naozaj chýba. Som jednoducho pohodlná, no čo už, som z mesta a z cukru.

Vyberaniu zemiakov som sa úspešne vyhýbala aj doma, no samozrejme karma ma dobehla a vybavila mi 7 hodinovú šichtu na poli. Hej. Tiež som si povedala, že do riti Tereza, však ty si tu na stáži z Ekonomickej univerzity, prečo by si mala vyberať nejaké idiotské zemiaky. No nie som posero, takže som sa rozhodla, že sa nebudem sťažovať a jeden deň na farme zvládnem. A zvládla som. Aj keď som po pár hodinách prplania sa v zemi mala divné chúťky (vykopať si hrob medzi zemiakmi a ľahnúť si tam, alebo už nikdy nejesť zemiaky, pretože mi je úprimne ľúto ľudí, ktorí ich musia vyberať a rôzne iné haluze). Vyberala si ty niekedy zemiaky? Lebo tu to robia po starom. Žiadny traktor ani vidly. Normálne kľakneš na zem v ochrannom odeve, rukami vytiahneš zemiak a potom hrabeš hrabličkami až kým nevykopeš všetky krumpličky a potom sa posunieš ďalej a tak to ide dookola. Šesť ľudí z hotela pracovalo na poli a za 7 hodín sme vybrali dve tony zemiakov. Ak ti mám pravdu povedať, tak si  ani neviem predstaviť koľko veľa zemiakov to je. Radšej, lebo asi by ma drblo. Chrbát mi odišiel, krčná chrbtica, necítila som si od zimy nohy a ani ruky. Proste krásny deň za mnou a na druhý deň ma to malo čakať zase. Najhoršie je, že pri takejto práci sa nemáš kde zašiť, jedine, že by som si vykopala tunel z poľa. V ten večer sme mali „rozlúčku“ s Ugne a Elenou, pretože obe odchádzajú tento týždeň (fňuk, ostávam tu sama). Všetci sme teda išli na chatu (summer house) uprostred údolia (veľmi takticky to spravili pretože hneď vedľa chaty bolo pole, takže sme mohli hneď od ôsmej ráno kopať zemiaky). Samozrejme nebola to žiadna veľká párty, pretože všetci boli unavení z kopania zemiakov a keď sme si predstavili, že na druhý deň ráno zase robíme, tak sme si dali jedno pivo a išli sme spať. Chvala pánu na nebesiach mi večer šéf oznámil, že ráno idem upratovať a robiť na recepciu, pretože niekto musí ostať v hoteli. Takže takto som sa vyhla zemiakovej šichte. Normálne som bola vďačná za upratovanie.

Takže ráno som upratala reštauráciu, kuchyňu a dvaja chalani prišli na check-out. Pýtali sa ma, že čo je na raňajky po anglicky a tak im vravím, že ak chcú tak nech sa idú pozrieť a v tom jeden druhému vraví „Tak čo, chceš tie raňajky?“ (po slovensky)  a ja hneď čistá radosť, otvorené ústa „VY STE ZO SLOVENSKAAAA!“, oni nechápačky, smiech. Celé to bolo milunké, pokecali sme, vymenili si zážitky a oni sa vydali na cestu.

Jednej veci však nerozumiem. Bolo viac než očividné, že títo dvaja chalani sú SPOLU, ako pár. Spali v jednej posteli, cestujú spolu po Islande (krajine, kde nikto nikoho nesúdi) a potom mi jeden z týchto chalanov povie „Môj KAMARÁT je vegetarián, takže raňajkovať asi nebudeme.“ A ja kukám na neho, akože nie som debil, viem, že to určite nie je iba tvoj kamarát. Chápem, že Slovensko je plné homofóbov, pred ktorými sa treba pretvarovať a skrývať, ale kriste pane, tu sme na Islande. Nesúdim nikoho ani na Slovensku, nie to ešte tu. Prečo sú Slováci takí, ani neviem nájsť vhodné slovo (už dementniem, prepáč). No dosť bolo zase polemizovania.

Od stredy, teda každý boží deň upratujem. Mala som jeden deň voľno, tak som to využila a šla si zaplávať a trochu sa prejsť. Konečne som začala robiť aj nadčasy, takže si niečo zarobím (1500 ISK na hodinu, teda niečo vyše 11 EUR na hodinu). Musím sa však porozprávať so šéfom, pretože mám pocit, že si myslí, že budem teraz každý deň upratovať, keďže som tu ostala iba ja. Ale vyvediem ho z miery a vysvetlím mu, že toto je EKONOMICKÁ PRAX. A až keď to pochopí, tak budem ochotná si brať upratovanie ako nadčas za ktorý ma bude platiť.

Dnes je nedeľa a ja som včera večer stretla ďalšieho Slováka v reštike. Mladý chalan, ktorý prerušil štúdium v Brne, pretože chcel skúsiť niečo nové a chcel fotiť. Teraz pracuje na lodi a je spokojný. Milujem počúvať príbehy ľudí, ktorých stretnem prvý krát, no nie sú to tie prázdne príbehy, ktoré by ti niekto rozprával pri pive v Starom meste. Sú to zážitky, radosť a úprimnosť. Myslím, že je to tým, že títo ľudia si niečo prežili, veľa precestovali a uvedomili si čo je v živote naozaj dôležité a to sa mi na nich páči. Možno práve preto aj ja chcem patriť ku týmto ľuďom. Užívať si život plnými dúškami, tešiť sa na každý nový deň. Chcem aby môj život bol jedno veľké dobrodružstvo. (prepáč zase polemizujem o zmysle svojho života a hlavu mám niekde vysoko v atmosfére, ale to som celá ja)

Ozvem sa keď bude niečo zaujímavé v tomto veľkomeste. Začiatkom októbra by mal prísť jeden chalan na tri dni s ktorým chcem trochu pobehať okolie, tak som zvedavá čo z toho bude.

Maj sa krásne a píš básne (fakt trápna rýmovačka, nabudúce dám niečo lepšie, sľubujem)

Tvoja najlepšia, najkrajšia, najskromnejšia a samozrejme jediná kamarátka Terezita

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *