Listy z Islandu – Carpool s Julienom

titul

Ahoj,

viem, že som ti dlho nenapísala. No nemala som absolútne čas. Posledné týždne som nonstop robila, aby som aspoň niečo zarobila a potom som mala päť dní voľna a tie som využila naozaj naplno. Pravdu povediac ani neviem kde začať. Najprv by som ti však chcela predstaviť Juliena, chlapca s ktorým som cestovala. Má 28 rokov, pochádza z Francúzska, no už dlhšie žije v Edinburgu. Nejdem ti opisovať ako vyzerá, pretože priložím fotky, na ktorých ho uvidíš. Ako sme sa zoznámili?  Nejakým zázrakom narazil na moje fotky z Islandu na Instagrame, napísal mi a tak sa to celé začalo. Po dlhšom písaní sme sa teda dohodli, že spolu strávime tri dni cestovaním po východe.

            Prvý krát sme sa streli 4. októbra v Reydarfjordure. On cestoval požičaným autom z mesta Höfn a ja som sa na miesto určenia dostala stopom. Vyzdvihol ma na odpočívadle za mestom a spolu sme sa vybrali na naše malé dobrodružstvo. Naše prvé kroky smerovali do maličkého mestečka Seydisfjordur, ktoré som už pred tým navštívila so Zuzkou. S Julienom sme si už od začiatku padli do oka (myslím to tak, že sme si super rozumeli, vždy sme sa mali o čom rozprávať, nemysli hneď na to, že som ho chcela zbaliť, aj keď bol dosť sexy!). Rozprávali sme sa o našich životoch, fotení (keďže Julien je tak trochu poloprofi fotograf), vzťahoch, hudbe a našich krajinách. Naozaj bolo vždy o čom a keď nie, tak sme spolu spievali. A dokonca to znelo super. Vrátim sa však do Seydisfjorduru, ktorý sme si prešli za pol hodinku a odtiaľ sme sa vybrali do najmenšieho „mestečka“, v ktorom žije iba 26 ľudí a kde v zime uzavrú cestu a dá sa tam dostať jedine loďkou z vedľajšieho fjordu – do Mjóifjordur. Ku piatim domčekom v tomto fjorde viedla tá najkrajšia, no zároveň veľmi nebezpečná štrková cesta. Museli sme sa dostať na kopec z ktorého do doliny viedla tá najkľukatejšia cesta. Počasie sme však mali viac než úžasné a tak sme to zvládli ľavou zadnou. Mjóifjordur je známy svojím vrakom starej lode, ktorá sa nachádza na začiatku mestečka a najstarším majákom, ktorý je úplne na konci fjordu. Žiaľ ku tomuto majáku sme sa nedopracovali, pretože cesta bola strašne rozbitá a Julien nemal terénne auto a tak sme sa radšej vrátili späť. Deň sme zakončili večerou v našej reštaurácii. Julien vyskúšal jahňacie a ja som si dala steak z koníka. Áno viem, som strašná, kone by sa nemali jesť. No pokiaľ sa na to mám pozerať takto, tak by som nejedla ani kravy, sliepky, prasiatka. Po večeri sme sa pobrali ku mne na apartmán, pozreli si film, fotky z dnešného dňa a zaspali sme. Hej, romantika brutálna, no nič medzi nami nebolo. Dopredu ťa upozorňujem, lebo viem na čo myslíš. Poznám ťa už nejaký ten utorok.

Po takej dlhej dobe v práci mi tento deň pripadal ako sen. Absolútne uvoľnenie. A vďačím za to aj Julienovi, pretože je to fakt super spoločník na cestovanie. Zajtra ma však čaká ďalší deň s ním, o ktorom ti napíšem neskôr.

Maj sa krásne

Tvoja najlepšia a jediná kamarátka, ktorá miluje spievanie v aute Terezita

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *