Listy z Islandu – 16 hodín

IMG_2026Ahoj,

je 16:04 ZULU: Miestneho času… Ubehlo asi 16 hodín od môjho pristátia. Za tento zjavne krátky čas som toho stihla zažiť naozaj veľa. Chcela som ísť domov, chcela som byť sama, chcela som aby ľudia  nedrogovali… Však ja ti to rozpoviem, tak pekne čítaj a čuduj sa.

V Keflavíku sme pristáli zhruba o polnoci. Kým sa ku mne dostal kufor, kým som si vybrala hotovosť z bankomatu, tak mi pred nosom odišiel autobus do Reykjavíku. Nevadí, o 5 minút ide ďalší, takže do Reykjavíku som dorazila niečo pred druhou po takmer hodinovej ceste, počas ktorej si môj objemnejší spolusediaci zo mňa urobil vankúš. Dobre nevadí, vystúpila som na autobusovej stanici a chvála pánu bohu, stál tam taxík. Vieš ako som ti hovorila, že tie dve noci v Reykjavíku budem spať u toho chlapíka z Couchsurfingu? THE WORST IDEA EVER!

Ale vráťme sa k tomu taxíku. Nasadla som, povedala chalanovi kam chcem ísť, on že dobre a cestou som Javierovi (chlapíkovi z Couchsurfingu) napísala, že za 5 min som pred jeho domom. Zaplatila som horibilnú sumu za taxík, ktorú som radšej ani neprepočítala na eurá, lebo by ma drblo. Stojím pred tým domom, vonka desať stupňov, volám mu. Zodvihne mi, že akurát vstal z postele, tak mu vravím „okej len mi otvor dvere, už som tu.“   zloží. Čakám jak debil 15 minút, v hlave už katastrofické scenáre, že dnes spím na ulici alebo v hoteli za milión eur, takže mu volám opäť: „Áno, som pri univerzite, za chvíľku som doma.“ DAFUQ? Však si vravel, že si práve vstal. Okej tak po pol hodine státia na tej zime príde taxíkom. Už jeho hlas v telefóne mi znel divne, no keď vystúpi z taxíka a prihovorí sa mi, viem že je prinajlepšom zhúlený. Vravím si kľud Tere to zvládneš. NIE NEZVLÁDLA SOM TO! Chlapec hodinu melie hlúposti, desaťkrát sa ma pýta prečo som na Islande, angličtinu má na úrovni detí v škôlke. Vravím mu, že by som chcela ísť spať. Tak ma pol hodinu presviedča nech spím na posteli a on bude na gauči. Vravím 30krát nie. Napokon to pochopí, ale až keď mu to poviem po španielsky. Nemôžem zaspať. Bojím sa že ma okradne, a to je to najznesiteľnejšie čo mi v tú noc napadlo. Keď začne chrápať okamžite ťukám do telefónu a bez ohľadu na sumu si na ďalšiu noc zajednám hostel v centre mesta. Zalieva ma vlna pokoja a o šiestej ráno na hodinku zaspávam. O ôsmej vstáva a navrhuje mi, aby sme dnešný deň strávili na pláži, alebo išli na sushi. To vieš kamarát, o 5 minút pre mňa príde taxík a ja pálim čo najďalej od teba. Pri odchode mu tvrdím, že sa mu určite ozvem. TO URČITE! Vypálim svoj účet z análov Couchsurfingu a už sa tam nikdy nevrátim. Prichádza taxík a z neho vystupuje robustný pán, ktorý si ma včera pomýlil s vankúšom. Vravím si okej, toto je už na mňa moc. Cestou na adresu hostela mi porozpráva o svojej slovenskej kamarátke Márii, ktorá predáva slovenské krištáľové lustre a dá mi na ňu číslo, ak by som nejaký luster chcela. Vysadí ma na úplne inej adrese a ja môžem hľadať hostel. Zastavujem náhodných okoloidúcich, no nikto nie je z Reykjavíku. Nikto sa tu nevyzná. Skúšam ďalej a čo čert nechce narazím na chlapca zo srbska s podivným menom znejúcim ako Anus. Tvrdí mi, že sme niečo ako rodina – naše krajiny nás spájajú. Vraj mi pomôže nájsť hostel, ak s ním pôjdem na kávu. Vravím si, že pol hodinka s týmto podivínom ma nezabije. NO SKORO SA TAK STALO! Keď konečne nachádzame hostel, Anus tvrdí majiteľovi, že som jeho frajerka a odporúča mu, aby mi dal dobrú izbu. Krútim hlavou, ani vo sne (rozmýšľam ako sa toho chlapca zbaviť) a cestou na kávu Anusovi objasním situáciu s mojou orientáciou. Nasledujúcu hrôzostrašnú hodinu sa ma pýta ako a kedy som prišla na to, že som lesbička. Vnútri sa rehocem a vymýšľam si debilné príbehy, aby mi dal pokoj. Napriek mojej údajnej orientácii si ma chce vziať za ženu a mať so mnou deti. Rázne to zamietam. On sa aj tak trikrát pokúsi o bozk. Som vytočená do nepríčetnosti a on ma konečne odprevádza na hostel, kde sa so mnou rozlúči s tým, že mi určite napíše na FB. Napísať mi môžeš, no ja ti neodpíšem. Konečne som sama, ubytovaná milým domácim, ktorý mi rozpráva o krajinách ktoré navštívil. Pýta sa ma ako sa žije v Československu. Vysvetľujem, že sme už pár rokov oddelení, no on iba prekvapene krúti hlavou. Ubytovanie za 66 eur za noc so zapožičaním 7 eurového uteráka v centre mesta je bohovsky výhodné.Odhliadnuc od toho, že na izbe je ďalších 10 cudzích ľudí. Ale však horšie to už nemôže byť, po tom všetkom.

Práve som prišla z mesta, dala si jogurtík pod kostolom Hallgrímskirkja (trošku diéta po tých všetkých taxíkoch a ubytovaniach, aby som mala z čoho žiť nasledujúce 4 mesiace). Dovolila som si aj jednu ľadovú kávu s donutom a šla som si sadnúť na našu hostelovú strechu, pretože tu mi je najlepšie. Vidím na vrchol kostola, rozpálená strecha ma príjemne hreje a moje prsty behajú po klávesnici. Posielam aj romantické fotky z dnešného dňa. Zajtra ráno sa odubytujem o desiatej, prejdem sa pešo (už žiadne milion-eurové taxíky) na letisko, odkiaľ o druhej letím do Egilsstadiru.

Som v stave, kedy vôbec neviem čo ma ešte čaká, či môže byť niečo horšie ako týchto 16 hodín a dúfam, že to už bude len a len lepšie.

Neskôr sa ozvem.

Tvoja najlepšia a jediná kamarátka Terezita.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *